AKO SA DOBRE VYSPOVEDAŤ

            Svätá Terézia z Avily nazvala ľudskú dušu krásnym krištáľom, ktorý žiari, keď naň dopadá svetlo. Hriech nazýva dechtom na tomto krištáli, ktorý prekáža pôsobeniu Kristovho svetla. Vo sviatosti zmierenia sa decht odstraňuje, aby svetlo mohlo opäť žiariť.
            Otvoriť svoje vnútro, priznať sa, je hlboko opodstatnená ľudská potreba. Vo sviatosti zmierenia prichádza človek pred tvár Boha, aby získal jeho odpustenie a obnovil v sebe nový život. Okrem toho, že získava zmierenie s Bohom, pomáha i prirodzene svojmu duševnému zdraviu tým, že uvoľňuje vnútorné napätie.
            Prvou podmienkou dobrej sv. spovede je úprimné vyznanie viny, celkom konkrétnej,  nie iba akejsi všeobecnej hriešnosti, príslušnosti k hriešnemu ľudstvu. K Bohu by človek nemal pristupovať ináč, iba s uznaním svojej viny. A očakávať má odpustenie, nie vyhlásenie za nevinného. Máme tendenciu hriech ospravedlňovať, hľadáme preň krajšie pomenovanie, máme naporúdzi výhovorky, najradšej by sme vinu zvalili na druhého. Snahu o polepšenie prijímame s predvídaním nezdaru, veď „pri takých okolnostiach a pri takej povahe ja iný nemôžem byť“, „veď ani jeho otec nebol lepší“, a pod. Prieči sa nám spovedať sa kňazovi, cudziemu človeku, ktorého nepoznáme a ktorý je navyše takisto hriešnik. Berme to však ako dar, že smieme sa dať posúdiť niekomu inému, kto je schopný posudzovať nás podľa Božích kritérií. Dávajme si pozor, aby sme zo spovednice nevychádzali rovnakí ako sme do nej vošli, alebo dokonca ešte horší, ak s vedomím, že praktizujeme kresťanský život, sa povýšenecky pozeráme na tých, ktorí ho nepraktizujú. Boh nám vidí do duše. Častokrát aj kňaz.
            Najdôležitejšou súčasťou sviatosti zmierenia je ľútosť nad spáchaným hriechom. Dokonalou ľútosťou istotne získava človek odpustenie už vo chvíli, keď spácha zlo a ľutuje. Ale nezískava odpustenie tým, že odrecituje teologicky dokonalú formulku ľútosti a v skutočnosti s hriechom nemieni bojovať. Dokonale ľutuje ten, kto dokonale miluje Boha. Je to vysoká požiadavka. Preto dokonalou ľútosťou by mohlo byť, ak ľutujeme práve to, že Boha nemilujeme dokonale. Vo vzťahu lásky ruší všetko, čo nie je prejav lásky. Analógiu nachádzame aj v medziľudských vzťahoch. V rodinných a priateľských vzťahoch by bolo málo len dodržiavať prikázania nekradnúť, neublížiť na cti, poskytnúť nevyhnutnú pomoc. Tu platí ešte aj vyšší zákon – zákon lásky. Tu je previnením aj nerozprávať sa, nezaujímať sa o starosti druhého, neprejaviť spoluúčasť, nevšímať si preukázanú pozornosť, pohŕdať darom, nedôverovať, hľadať únik. Všetko, čo neprispieva k utuženiu vzťahu, spôsobuje ochladzovanie a odcudzenie. Ľutovať, že dokonale nemilujeme Boha, znamená ľutovať všetko, čomu dávame prednosť pred jeho vôľou, čo neprispieva k upevneniu vzťahu s ním. 
            Spovedať sa z ťažkých hriechov je našou povinnosťou, spovedať sa z ľahkých hriechov by malo byť našou vnútornou potrebou. Ak hľadám Boha a myslím to vo vzťahu s ním úprimne, ťažký hriech poznám ľahko. Krádež, vraždu, smilstvo, modloslužbu si človek nezmýli s ničím. Asi ako horiaci dom, vysokú horúčku, silné krvácanie, ktoré ohrozuje život. Ale malá iskra, puklina, infekcia, to sa dá prehliadnuť. Tak je to aj s malými, často skrytými chybami. Preto je nutné vyznávať sa často a úprimne zo všetkých pohnútok, vzťahov, reakcií, z každej neochoty, sebaľutovania, podráždenosti, podozrievania, obviňovania.
            Zvlášť zahanbujú opakované hriechy. Aj z tých sa treba pokorne a úprimne vyznávať. Keď sa človek napriek predsavzatiam a sľubom dopúšťa zas a znova stále tých istých hriechov, potrebuje vždy znovu počuť uistenie o nevyčerpateľnom Božom milosrdenstve.
            Tiež si treba priznať, že častokrát sme schopní vidieť vinu tam, kde jej niet a prehliadnuť vážne veci. Koľkí sa zbytočne trápia a nezmyselne obviňujú z toho, že nie sú schopní niesť bremená, ktoré si sami nabrali na vlastné plecia: množstvo modlitieb a obiet, ktoré si uložili ako povinnosť, vyžadujú od seba nereálnu sústredenosť, stav euforickej nábožnosti. Takto plytvajú silami a uniká im popritom to, čo chce Boh.
            Niekedy je ťažké rozhodovať v konkrétnom prípade, čo je a čo nie je ťažký hriech. Závisí to od množstva okolností, ktoré nebývajú vždy jednoznačné. Pre človeka však nie je  až tak nutné vedieť, či spáchal ťažký alebo ľahký hriech. T. Merton píše: „Je absurdné triediť vlastné činy do dvoch skupín – jedny do skupiny ťažkých hriechov a druhé do skupiny ľahkých. A je absurdné byť voči prvej skupine prísny a k druhej zhovievavý.“  V oboch prípadoch by mal človek prejaviť ľútosť a prosbu o odpustenie. Nečakať, kým sa zlé myšlienky rozvinú do viditeľného násilia, nespravodlivosti, nevykoreniteľných návykov.
            Celkom zvláštny postoj k hriechu majú škrupulanti, t.j. perfekcionisti so snahou po dokonale čistom svedomí. Podobajú sa ľuďom, ktorí zo strachu pred nákazou neustále dezinfikujú kľučky. Je to chorobný stav. Škrupulantské svedomie možno prirovnať aj k pokazeným váham, ktorých ručička sa vychyľuje bez ohľadu na to, čo na ne položíme. Na rozdiel od jemného svedomia, ktoré zaznamenáva každú odchýlku od Božej vôle – podobne ako lekárenské váhy, ktoré reagujú aj na jemný prášok.
            Ak má sviatosť zmierenia naplno splniť svoj účel, treba si na ňu vyhradiť čas a pokoj. Preto si netreba nechávať možnosť vyspovedať sa na poslednú chvíľu pred veľkými sviatkami, kedy sa dá predpokladať, že tieto podmienky nebudú úplne splnené. Nehovoriac o tom, že pre náš duchovný život je lepšie častejšie vyznávať sa z našich poblúdení. Tiež si ale treba dať pozor, aby sme potom ku sv. zmierenia nepristupovali len z akejsi zotrvačnosti, následkom ktorej sa hlavný zmysel tejto sviatosti vytratí.
            Cesta k Bohu je cestou pokánia. Kto po nej kráča, nemôže povedať pravdivo o sebe iné, ako že je neužitočným sluhom. Je to iba Boh, ktorý vo svojej láske a milosrdenstve môže raz povedať: „Správne, dobrý a verný sluha!“

                                                                                   Zdroj: Victoria Montana, Dom na skale